Od detí sa učíme mnoho. Ako prejavovať ozajstné emócie, neodkladať veci na zajtra, ale aj to, čo môže zlepšiť našu produktivitu a spôsob, akým komunikujme s kolegami. Aj keď sa snažíme učiť naše deti práve my, niekedy je to naopak. Vďaka nim sme lepšími šéfmi a kolegami. Takto to robia ony.
Krátko a výstižne
Krátka pozornosť je to, čo robí problém nielen deťom, ale aj dospelým. Skúste najdôležitejšiu myšlienku sformulovať do 10 slov, tie zavážia v celej komunikácii. Všetky ďalšie slová sú už navyše. Zabezpečíte to, že splníte účel a ľudia vás budú skutočne počúvať. Takisto sa zredukujú zbytočne dlhé stretnutia a porady.
Najskôr počúvajte
Aktívne počúvanie ešte skôr ako reakcia môže viesť k vyriešeniu nežiaduceho správania. Čo keď sa pri práci stane niečo, čomu ste nerozumeli? Jednoducho ste položili otázku, ale skutočne ste si vypočuli aj vysvetlenie? Skúste sa nielen pýtať, ale aj počúvať. Veľa ľudí sa sústredí najmä na seba a svoje otázky, ale odpovede počúvajú už len na polovicu ucha.
“Nenadarmo sa hovorí, že nás učia otázky, nie odpovede. Ten, kto je ochotný sa na dieťa pozrieť ako na učiteľa, ten si veľkú časť svojej vnútornej práce a cesty k zrelosti už prešiel. Sme totiž zvyknutí sa pozerať zhora nadol, teda napríklad z pohľadu rozdielnej výšky. Z tejto perspektívy (hierarchie) si myslíme, že sme to my, veľkí, kto má učiť, určovať smer. Tento uhol optiky je však uplne iný. Rozpráva cez srdce, bez vnímania perspektívy, rozmerov či racia,” hovorí terapeutka a koučka Nina Menkynová.
Požiadajte o pomoc
Deti nemôžu robiť všetko správne a hneď na prvýkrát. Ako dospelí si často myslíme, že by to malo byť inak. Dospelým chýba trpezlivosť. Ak to je tak, požiadajte o pomoc. Mohlo by sa zdať, že rýchlejšie splníte nejakú úlohu sami, ale z dlhodobého hľadiska môžete nechtiac pridať viac práce vašim kolegom a tým narušiť tímovú prácu. Musíte sa spoľahnúť na odborníkov v odbore a mať odvahu požiadať o pomoc. Tak ako to robia deti.
Hovorte jasne
Malé deti a dokonca aj niektorí dospelí naozaj nechápu sarkazmus a iróniu. Preto sa odporúča byť v komunikácii priamejší a zrozumiteľní. Predtým, ako odpoviete emotívne, choďte za kolegom a otvorte s ním dialóg. Vyhnite sa zbytočným sporom. Pravdepodobne sa problém vyrieši oveľa rýchlejšie.
“Deti nás učia pracovať s emóciami, zastaviť sa, predýchať hnev. Deti vstupujú do rodín ako bezbranní malí ľudia. Veľmi skoro však začínajú šikovne hľadať v systéme, čím to môžu vyvážiť. Často nerešpektujú priestor, prekročia hranice. Snažia sa zachraňovať, ak partnerský vzťah rodičov nefunguje. Snažia sa zastúpiť ich role, často im hrajú partnerov, dokonca až rodičov či vychovávateľov. Je našou úlohou ako rodičov „upratať“ ich späť do detských pozícií. Nedať im ani vyššiu moc, zodpovednosť, ani kompetencie, než na aké majú právo a ktoré dokážu zvládnuť. Učia nás zostať pevnými, veľkými, silnými, naozaj dospelými,” hovorí terapeutka Nina.
Podľa Niny sa od detí učíme a v práci môžeme využiť najmä tieto fakty:
-
Vďaka deťom zažívame seba v úplnosti
Deti nás učia uvedomovať si doslova všetky naše, často aj protichodné, vnútorné časti. Kto má deti, dobre vie, že vďaka nim zažívame aj najlepšiu, ale aj tú najhoršiu verziu seba. V súkromí aj v práci. Vďaka nim sa prepájame omnoho intenzívnejšie so svojim vnútorným dieťaťom, so svojou radosťou, kreativitou či spontánnosťou. Prežívame moment, tešíme sa z maličkostí. Na druhej strane často až neuveriteľne silno skúšajú naše hranice. Bezohľadne prekračujú komfortné zóny. Vďaka nim zažívame v práci svoju rýchlu iritáciu, nízku trpezlivosť, mocenské sklony, autoritárstvo, emočnosť, hnev, sklony vydierať, manipuláciu, sebaľútosť či hru na obeť.
-
Učia nás dôvere
Učia nás veľkému rešpektu. Učia nás, že bez ohľadu na rozdiel vo výške, nie sme všemocní. Že moc je relatívna. Učia nás dôverovať v ich svetu. Učia nás, že sa niekedy musíme len prizerať na ich pády a veriť, že sú pre nich potrebnou školou. Že nemáme a nesmieme zasahovať, lebo sú pre ne nevyhnutné a podstatné. Že pády sú potrebné aj pre nás.
-
Učia nás prítomnosti
Dokážu úplne zamerať pozornosť, byť vo svojej realite a vo svojom deji úplne celí. Nikdy nerobia dve veci naraz, intuitívne vedia, že to nie je možné. Žiaden multitasking. Deti veria primárnemu, nie naučenému. Neveria zmyslom tak, ako to už robíme my. Učia nás sústrediť sa iba na jednu vec.
Názory ďalších odborníkov
Psychologička a odborníčka na neverbálnu komunikáciu Monika Stehlíková z Bodytalks na tému hovorí:
“Malé deti prichádzajú na svet s plným vybavením. Celý ich potenciál je plne prítomný. Čo sa od nich môžeme naučiť, je byť samým sebou. Dieťa jednoducho je, existuje. Až časom vplyvom prostredia a výchovy zisťuje, ako by sa malo správať, aby bolo milované a chcené. Spočiatku si však užíva samého seba, je spontánne, hravé, prítomné v tele.
Na druhej strane je toto správanie u detí nevedomé. V tom je rozdiel medzi dospelými a deťmi. My potrebujeme prejsť procesom sebaprijatia vedome. Až potom sa to stane skutočne naše. Podobne je to aj s prítomnosťou. Deti sú prítomné v danej chvíli – tu a teraz. Sú vo svojom tele naplno. Ich telo, myseľ a duch je jedno. Pozrite sa, ako sa ponoria do činnosti a neriešia, čo bolo predtým a čo príde potom. Ich fungovanie a pohľad na svet nám môže poslúžiť ako inšpirácia, ktorú vieme preniesť v dospelosti do plného vedomia. Môžeme sa od nich učiť, ako sú zahĺbené do jednej činnosti, nič neodkladajú na neskôr a do všetkého sa vrhnú s pre ne typickou vášňou, naplno prejavujú svoje emócie. Ale aj táto inšpirácia má svoje obmedzenia Celkom to nie je tak, že by bolo super správať sa presne ako ony. Boli by sme totiž detinskí. Je veľký rozdiel medzi tým byť ako dieťa a byť detinskými.
Na rozdiel od detí my dospelí potrebujeme vnímať, že naše správanie ovplyvňuje okolie a nevhodné zaobchádzanie s emóciami môže poškodiť vzťahy, na ktorých nám záleží. V súčasnosti sa razí trend nechať deti úplne slobodne rásť, dokonca počujeme hlasy, že spoločnosť ich deformuje. Je to na zamyslenie, pretože holou pravdou je, že deti sú aj neprajnícke, agresívne, prudko egoistické, zamerané na seba a tieto vlastnosti vo svete dospelých by spôsobili viac škody ako úžitku. Takže áno, vieme sa od detí veľa toho naučiť, ale pozor na to, čo sa od nich neučiť.”
Vecí, akým by sme sa mohli priučiť od detí podľa klinického psychológa a psychoterapeuta Martina Millera, je hneď niekoľko. Závisí však aj od toho, v akom veku sa dieťa nachádza. Od tínedžera sotva môžeme čakať, že si svoju izbu uprace hneď, práve naopak. Rovnako sa to týka aj starostlivosti o domácnosť alebo urobiť si včas domáce úlohy. Tieto povinnosti bude odkladať, čo najviac to pôjde. Samozrejme okrem tých jedincov, ktorí sami chcú tieto veci robiť. Napríklad celkom malé deti sa na niektoré činnosti veľmi sústrediť nevedia. Martin ďalej tvrdí:
“Deti dokážu mať ozajstný zápal pre nové veci. Netrápia sa tým, čo si o nich myslia druhí. Deti sa vedia zahĺbiť do činnosti, ktorá ich zaujíma a bez výčitiek odsunú, zabudnú na to, čo ich nezaujíma. Vedia akceptovať prirodzeného vodcu a odhaliť alebo vysmiať toho falošného.”
